May 21, 2026 |
News
Pavel Kamesch, tréner brankárov FC Spartak Trnava, má futbal hlboko pod kožou. V rozhovore hovorí o svojich začiatkoch, trénerskej ceste v Spartaku aj o tom, čo podľa neho rozhoduje o úspechu mladého futbalistu.
Kto ťa priviedol k futbalu a pamätáš si ešte na svoj úplne prvý tréning?
K futbalu ma vlastne nikto priamo nepriviedol. Dostal som sa k nemu prirodzene sám. Boli sme generácia, ktorá celé dni športovala. Hrali sme futbal, hokej, basketbal, čokoľvek, čo bolo práve po ruke.
Pochádzam z Banskej Bystrice, z časti Radvaň, kde dnes pôsobí mládež Dukly. Tam som absolvoval aj svoj prvý tréning. Tréner sa nás na začiatku spýtal, kto chce chytať. Ruky zdvihli všetci – aj ja. Keďže som bol najvyšší, vybral práve mňa. A už som v bráne zostal.
Prečo práve futbal?
Futbal ma asi bavil zo všetkých športov najviac. V tom období som mal ísť aj na hokejový nábor, ale futbal bol skôr. Keby bol prvý basketbal alebo hokej, možno by som sa venoval niečomu inému. Otec hrával basketbal, takže aj tá cesta bola otvorená. Ale futbal prišiel prvý a už som pri ňom ostal.
Bol si skôr talent, alebo hráč, ktorý si všetko musel odmakať?
Určitý talent som asi mal, ale určite som nebol obrovský talent. Poznal som veľa hráčov, ktorí boli nadanejší než ja. Samozrejme, makal som, ale dnes sa na to pozerám trochu inak. Možno by som už nepovedal, že som bol najväčší makač. Nejaké nadanie tam bolo, ale bez práce by to určite nestačilo.
Mal si futbalový vzor?
Tých vzorov bolo viac a menili sa podľa obdobia. Keďže som bol brankár, prirodzene som sledoval najmä gólmanov, ktorí boli práve na vrchole. Neviem vypichnúť jedno konkrétne meno, ale určite boli hráči, ktorých som obdivoval a ktorí ma ovplyvnili.
Kedy si si povedal, že chceš byť trénerom brankárov?
Prišlo to prirodzene s pribúdajúcimi rokmi. Profesionálne som hrával takmer do štyridsiatky, ale približne okolo tridsaťpäťky som cítil, že ma to ťahá k trénovaniu.
Veľký vplyv na mňa mal Miro Mentel. Poznáme sa dlhé roky, naše kariéry sa prelínali a posledných päť rokov mojej hráčskej kariéry sme spolu pôsobili v Senici. On bol tréner a ja už pomaly dosluhujúci brankár. Veľa sme spolu cestovali a rozprávali sa. Aj tie hodiny v aute ma postupne utvrdzovali v tom, že toto by mohla byť moja cesta.
Ktoré víťazstvo malo pre teba najväčšiu emocionálnu hodnotu?
Každé víťazstvo má svoju hodnotu. Človek si časom uvedomí, že nič nie je samozrejmé a za každým úspechom je veľa práce.
Z trénerskej kariéry bol silný moment určite titul proti Dunajskej Strede doma pred plným štadiónom. Tá atmosféra, emócie a to, čo sa po zápase strhlo, na to sa nezabúda.
Potom prišiel postup do skupiny Európskej ligy, zisky Slovenského pohára a Konferenčná liga. Každý úspech priniesol niečo výnimočné. Neviem povedať, ktorý bol najväčší. Všetky majú svoje miesto.
Čo je podľa teba najväčší rozdiel medzi mladými futbalistami kedysi a dnes?
Doba sa veľmi zmenila a je to cítiť. Zažil som viac generácií, takže to viem porovnať. Ako tréner sa tomu musím prispôsobovať. Niekedy si človek povie, že toto snáď ani nie je možné, ale potom si uvedomí, že dnešná generácia funguje inak.
Deti sú inak vedené, inak rozmýšľajú a vnímajú svet. Mám vlastné deti, takže veľa vecí som pochopil aj vďaka nim. Ak chce človek fungovať vo futbale aj v živote, musí sa vedieť prispôsobiť novej dobe.
Dá sa už v mladom veku rozpoznať hráč, ktorý má „niečo navyše“?
Dá sa to rozpoznať, ale stále to ešte nič neznamená. Pred mladým hráčom je veľmi dlhá cesta a veľa vecí, ktoré môžu jeho kariéru ovplyvniť. Športovo, osobnostne, rodinne aj zdravotne. Talent je vidieť, ale hráč potrebuje aj šťastie, zdravie a hlavne obrovské množstvo driny.
Čo pre teba znamená pôsobiť v FC Spartak Trnava?
Dnes už môžem povedať, že veľmi veľa. Počas hráčskej kariéry som bol taký futbalový „žoldnier“, precestoval som veľa klubov a jedným z nich bol aj Spartak. Ale ako tréner som tu už viac než desať rokov a klub mi prirástol k srdcu.
Zažil som tu nádherné emócie, úspechy a mám možnosť robiť prácu, ktorá ma baví. Stretol som tu veľa dobrých ľudí a Spartak pre mňa dnes znamená naozaj veľa.
Na čo si počas tejto sezóny najviac hrdý?
Táto sezóna bola turbulentná. V lete prišlo veľa zmien v realizačnom tíme, mužstve aj hernom štýle. Začiatok bol výborný, potom prišli ťažšie obdobia a od zimy sme sa snažili nastaviť niečo nové.
Zažili sme aj jednu z najhorších sérií, aké som vo futbale za viac než tridsať rokov zažil. O to viac som hrdý na charakter mužstva, realizačného tímu aj celého klubu. Dokázali sme sa postaviť späť na nohy. To ukázalo veľký charakter.
Bol moment, keď si cítil výrazný progres?
Ťažko povedať jeden konkrétny moment. Už počas dobrého začiatku sezóny bolo cítiť, že sa niečo buduje. Potom prišli aj zmeny a nové veci. Boli obdobia veľmi dobré aj veľmi zlé, ale ako sa hovorí, zajace sa rátajú po honbe. Na konci sezóny je ten progres vidieť.
Vieš dať po zápase futbal úplne bokom?
Pracujem na tom a dnes už môžem povedať, že do istej miery áno. Keď som bol mladší, prehraté zápasy som prežíval veľmi intenzívne. Dnes už mám väčší nadhľad a snažím sa aspoň večer po zápase trochu vypnúť. Trénerská práca je po psychickej stránke veľmi náročná.
Čo ťa pri futbale stále najviac baví?
Baví ma samotná práca a hlavne práca s ľuďmi. Každý deň prináša niečo nové. Nejde len o športovú stránku. S mnohými hráčmi máme vzťahy aj na osobnej úrovni a vedia, že sa na mňa môžu obrátiť aj mimo futbalu.
Mám šťastie, že pracujem v dobrej partii ľudí – v tíme, realizačnom tíme aj v celom klube. To ma na tom baví asi najviac.
Čo by si odkázal mladým hráčom, ktorí snívajú o veľkej kariére?
Sny sú krásne a dokážu človeka posúvať dopredu. Ale samotný sen alebo talent nestačí. Futbal je obrovská drina, odriekanie a veľmi dlhá cesta.
Mladý športovec si musí veľa vecí odoprieť. Samozrejme, treba sa vedieť aj zabaviť, ale bez disciplíny a vytrvalosti sa ďaleko nedostanete. Nakoniec vydržia len tí najvytrvalejší.
Pavel Kamesch sa narodil 9. decembra 1974 v Banskej Bystrici. V FC Spartak Trnava pôsobí od 1. januára 2016 ako tréner brankárov. Počas hráčskej kariéry obliekal dresy viacerých klubov doma aj v zahraničí – Dukly Banská Bystrica, MFK Košice, ŠK SFM Senec, Sigmy Olomouc, cyperských klubov Enosis Neon Paralimni, AEP Pafos a ENTHOI Lakatamia, ale aj FC Spartak Trnava či FK Senica.
Mimo futbalu si najradšej oddýchne pri práci okolo domu a v záhrade. Jeho najobľúbenejším jedlom je žemľovka, aj keď, ako s úsmevom tvrdí jeho manželka, zje vraj úplne všetko.
