Včerajší večer opäť pripomenul, že Trnava je aj po dlhých mesiacoch koronakrízy futbalové mesto. Spartak po štyroch rokoch vybojoval Slovenský pohár, tentoraz štýlovejšie ako naposledy, keď v Nitre porazil Žilinu v rozstrele. Vyhral nad Slovanom a navyše, na jeho pôde.

Finálové dejisko bolo dlho témou, o ktorej sa hovorilo pred samotným výkopom. Nebolo to štandardné rozhodnutie, no o to viac akoby nakoplo spartakovcov. Slovan mal možno výhodu domáceho prostredia, ktorú zdupľoval aj akýsi anonymný žreb na štýl nástenkového tendra, ale Spartak tým mal o motiváciu navyše. O to viac chcel uspieť a pokoriť súpera v jeho obývačke.

Zápas mal na naše pomery výbornú futbalovú atmosféru. Vypredané síce nebolo, no chýbajúce tisícky bežných fanúšikov odplašili najmä médiá, ktoré budú asi ešte najbližších desať rokov vyťahovať udalosti z Trnavy na jeseň, aby vytvorili dojem, že sa na takýchto zápasoch jedia malé deti.

V ideálnom svete rodičia nepotrebujú, aby sa deti učili vulgarizmom na štadiónoch, ale my k tomu máme ďaleko. Žijeme v krajine, kde vrcholné politické špičky verejne a najmä beztrestne burcujú rozvášnené davy, aby vulgárne urážali oponentov, takže chcieť, aby futbaloví fanúšikovia v eufórii iba tlieskali a spievali Macejka je sci fi.

Ak by to malo ostať iba pri slovných prekáračkách oboch táborov, tak sme za vodou. Včera to tak bolo a atmosféru pochválili obaja tréneri. Aj vďaka nej sme si mohli pripomenúť, že to s futbalom na Slovensku ešte nie je úplne márne. Pravda, mohlo by takýchto zápasov byť počas sezóny viac a nemuselo by to byť len počas derby.

Posledné pohárové finále Spartaka nebolo tak dávno, no zo súčasného kádra v ňom hral len Dobrivoj Rusov. Ten už má za sebou druhú operáciu kolena, tentoraz v rakúskom Innsbrucku a na pódiu sa tešil s barlami a odhodlaním, že znova vráti. Mimochodom, pamätá si ho aj Abena, ktorý však bol včera na strane zdolaných.

Pre väčšinu hráčov to bola vôbec prvá trofej, ktorú mohli zdvihnúť nad hlavu, preto to bolo emotívnejšie. Najmä u tridsiatnikov ako Roman Procházka si Martin Mikovič. Zaslúžili si to a užívali si to. Mikovič prepustil na tento zápas kapitánsku pásku na rukáv Martina Škrtela a možno aj toto symbolické gesto prispelo svojou trochou do mozaiky víťazstva.

Škrtel vyhral hneď v prvej sezóne po návrate na Slovensko pohár a priznal, že si to váži, aj keď má vo svojej vitríne aj cennejšie trofeje. V zápase herne dominoval a vo svojom veku dokázal odohrať 120 minút, podobne ako viacerí ďalší. Mnohí dohrávali v kŕčoch a na hranici svojich možností. Snáď jediný Kubo Grič vyzeral po zápase, že by ešte mohol behať čestné kolečká.

Fantastický zápas odohral Gergely Tumma, ktorého výkony majú stúpajúcu tendenciu. Trnavskí stopéri akoby nechceli stáť v Škrtelovom tieni a platí to nielen pre Tummu, ale aj pre Kóšu či pre Čurmu. Stredový blok so Savvidisom, Procházkom a Gričom bol ťažko priechodný a strety museli protivníkov bolieť.

Hoci tréner Gašparík bol po zápase nespokojný, že jeho hráči neudržali obvyklú nulu, rozhodujúca bola blesková odpoveď na úvodný gól. Mikovič ako krajný obranca bola odrazu v súperovej šestnástke. Po jeho prvom centri by sa zrejme kopala penalta, no Miki si namiesto orodovania center zopakoval a našiel na druhej strane hlavu Bukatu. Nevysoký hráč vyrovnal hlavou aj s pomocou teča de Marca. Pre Bukatu to bolo druhé víťazné finále Slovnaft cupu v kariére. To prvé vyhral pred ôsmimi rokmi v drese Košíc. História sa opakovala aj v tom, že aj vtedy vyhralo jeho mužstvo nad Slovanom, aj vtedy sa zrodil výsledok 2:1, keď víťaz musel zápas otáčať a aby tej analógie nebolo málo, Bukata strelil gól hlavou.

Včerajší zápas dospel do predĺženia, no kým v prvej deväťdesiatminútovke to boli defenzívne šachy s minimom šancí, v nadstavenom čase to k penaltám nespelo. Vyšťavené mužstvá robili chyby a rozhodujúci gól bol na spadnutie. Takáč s obvyklým ľadovým pokojom chytil strely Greena aj Zmrhala a nešťastníkom sa napokon stal jeho náprotivok. Ristovski osamotene bojujúci na hrote vyhral dôležitú hlavičku, čerstvý Alex Iván bez rozpakov vyslal na Chovana strelu, ktorú by mal ligový brankár lepšie spacifikovať, no vypadla mu a Azevedo sa blysol v správny okamih. Možno ľahká situácia, no z pohľadu spoza bránky bolo vidno, že toho priestoru okolo Chovana zasa nebolo až tak veľa a trnavský futbalista si zaslúži kredit za to, že hlavou v rýchlosti našiel miesto kadiaľ brankára obstreliť.

Záver si už Trnavčania skúsene postrážili, aby sa mohli oddať oslavám priamo na ihrisku. Ďakovačka s fanúšikmi nemala konca a chutila všetkým prítomným v sektore. Pohár nad hlavou zodvihol ako prvý kapitán, no postupne koloval v rukách všetkých, ktorí sa oňho zaslúžili svojím dielom. Oslavy pokračovali aj v Trnave, kde fanúšikovia čakali výpravu pri soche Antona Malatinského, aby si ešte spoločne užívali dozvuky športového triumfu.

Hoci do konca sezóny ostávajú ešte dve kolá, dá sa opäť konštatovať, že sezóna to bola úspešná, hoci v tabuľke červeno-čierni s najväčšou pravdepodobnosťou minuloročné tretie miesto nevylepšia. Európu si však zabezpečili v predstihu a včerajším víťazstvom sa navyše vyhnú úvodnému predkolu.