Rodák zo svetoznámych kúpeľov Piešťany (5. 12. 1941) začínal s futbalom na škvarovom ihrisku v žiackom i dorasteneckom družstve. Ako výrazný talent prešiel do mužstva seniorov už v sedemnástich rokoch a začal hrávať v 2. moravsko-slovenskej lige. Piešťany hrali v tejto súťaži pod názvom Piešťanský futbalový klub (PFK).

V 19-tich rokoch si výnimočný útočný talent všimol Prešov a zlanáril Jara na dve sezóny do ligového Tatrana. V zime 1963/64 sa stal Bílím andelom, keď prišiel pomôcť Spartaku postúpiť do 1. ligy, čo sa mu aj so spoluhráčmi podarilo.

Na futbalovú kariéru v Spartaku Trnava spomína Jaro nasledovne: „Boli to strastiplné roky, než sa stal Spartak prvýkrát majstrom, ale pre mňa nezabudnuteľné, pretože príchodom trénera Malatinského sa vytvorila skupina futbalistov, ktorí boli do koča i do voza. Boli to roky postupu z 2. ligy, zachraňovania a postupného nárastu kvality až po prvý titul majstra ČSSR. To sa nedá zabudnúť, pretože v týchto bojoch sa kalila kvalita i priateľstvá na celý život.

Napriek rôznorodosti sme boli skvelá partia. Už zo žiackeho veku som poznal Dušana Kabáta, ktorý hrával v Piešťanoch, i Jozefa Adamca, s ktorým som sa ako súper dlhé roky stretal ako žiak i dorastenec v zápasoch Piešťan s Vrbovým.

Na Toni-báčiho Malatinského mám iba tie najlepšie spomienky, nielen ako na trénera, ale i človeka. Bolo pre mňa cťou, že si ma vybral z Prešova, i keď prvé impulzy mu dával piešťanský rodák a jeho trnavský spoluhráč Ervín Križan. Bol prísny, ale spravodlivý a v normálnom živote ochotný pomôcť svojim hráčom. Vyžadoval poctivý prístup k tréningu, zápasom a životospráve.

Môj najkrajší zápas i gól, to bolo finále SEP proti Újpesti Dózsa, kedy som v odvete strelil tretí gól Spartaka na 3:1. Hoci sme už v úvode inkasovali gól z kopačky Beneho, do polčasu najskôr Švec vyrovnal a Kuna hlavou upravil na 2:1. Po zmene strán prišla moja chvíľa. Adamec vysunul Šveca, ten z ľavého krídla zacentroval k šestnástke a ja som bez prípravy z voleja trafil nechytateľne k žrdi do horného rohu. Tento gól bol definitívnou poistkou a rozhodol o držiteľovi trofeje, pretože v prvom finálovom zápase v Budapešti sme prehrali 2:3.“

V Trnave bol iba pri prvom titule, počas ďalšej sezóny odišiel do Česka. Odohral v lige za Spartak 81 zápasov a strelil 18 gólov.V januári 1969 prestúpil do Slavie Praha, ktorá sa vtedy zachraňovala, čo sa jej aj podarilo. V jarnej časti dal šesť gólov a bol najlepším strelcom Slavie. Zošívaným síce pomohol k záchrane, ale v Edene sa cítil ako cudzinec. Atmosféra v mužstve i klube nebola taká srdečná a veselá ako v Trnave. Na veľké prekvapenie futbalovej verejnosti po krátkej dobe z Prahy odišiel do druholigového Hlohovca. Neskoršie sa venoval trénerskej činnosti v Piešťanoch, Myjave, Senici, ŠKP Bratislava, Partizánskom, Novom Meste nad Váhom a Vrbovom.

K životnému jubileu, nedeľňajšej 80-ke, Jarovi srdečne blahoželáme a do ďalších rokov prajeme hlavne dobré zdravie!!