Okrúhlych sto rokov oslávil v tomto roku zrejme najstarší žijúci fanúšik Spartaka Trnava Július Molnár. Svoje jubileum dovŕšil ešte o dva roky skôr, ako si storočnicu pripomenie klub. Reprezentačnú pauzu využili spartakovci, aby svojmu vernému fanúšikovi popriali všetko najlepšie. Futbalisti symbolicky, a ich pozdravy, spolu s červeno-čiernymi suvenírmi, odovzdali prezident Peter Macho a spolumajiteľ klubu Michal Drobný.

Čiperný pán sa návšteve potešil a dokázal, že hlava mu funguje takmer bezchybne. „Ja som bol odjakživa fanúšikom Rapidu,“ začal pán Molnár spomínať na zostavu hráčov z čias pred zlúčením Rapidu a vtedajšieho ŠK, ktoré neskôr sfúzovali do Spartaka. „Rapid mal ihrisko za štrekou, smerom na Hrnčiarovce. Hospodárom bol Ľudo Jurča a mal tam taký malý domček, v ktorom bola len kuchyňa a izba. Keď prišiel pred zápasom rozhodca, tak sa prezliekal v ich spálni. V kuchyni mali vysokú skriňu až po plafón a v nej boli naukladané kopačky. Viete si predstaviť, aký tam musel byť vzduch, keď sa dohral zápas,“ vyťahuje pán Molnár jednu z viacerých úsmevných príhod z mladosti. Sám bol aktívnym futbalistom a postupne sa presunul skôr do hľadiska, kde bol dlhé desaťročia zanieteným fanúšikom. Zažil mnohé generácie spartakovcov, slávnu éru, triumfy aj neúspechy. V hľadisku nechýbal ani pri pamätnom zápase v semifinále Pohára európskych majstrov proti Ajaxu. „Akoby som si to nepamätal?! Vtedy sme mohli cez slávny Ajax postúpiť. Hatrlo bol dva razy sám pred brankárom...,“ vzdychol a stále akoby ho mrzelo, že finále bolo na dosah.

Hoci ho ešte aj v súčasnosti môžu Trnavčania stretnúť na svojej elektrickej štvorkolke, ako sa premáva po uliciach mesta, priamo na štadión už sa z pochopiteľných dôvodov nechystá. Nový štadión si však ujsť nenechal. „Dnes už na zápasy nechodím, ale bol som aj na slávnostnom otvorení zrekonštruovaného štadióna a videl som v novej aréne zápas s Trenčínom pred pár rokmi.“

Július Molnár študoval v Budapešti aj v Brne a celý život pracoval ako veterinár. Bol vášnivý filatelistom a nezaháľa ani po odchode na zaslúžený odpočinok. Práve naopak. „Udržujem si myseľ v činnosti tým, že som po odchode na dôchodok začal písať knihy. Vydali mi ich na rôzne témy dvadsať a ďalších dvadsaťjeden v menšom náklade ako samizdaty pre rodinu a priateľov.“

Najväčším vzorom mu bol otec, ktorý sa nezľakol ťažkého osudu a v období, keď mnohí nemali na ružiach ustlané, sa nesťažoval, ale život vzal pevne do svojich rúk. „Myslím, že som v živote nedosiahol málo, ale oproti môjmu otcovi je to nič. Môj otec musel už ako sedemročný odísť k hospodárovi za paholka a napokon sa z neho stal najlepší trnavský obuvník, ktorý mal obchod na Hlavnej ulici a zamestnával 16 tovarišov. Dnešné deti len pozerajú celé dni do tabletov.“

Július Molnár sa teší zo svojej rodiny, ktorá ho obklopuje. Je pyšný na svojich potomkov, z ktorých vyrástli úspešní, ale najmä slušní ľudia.

„Sme veľmi radi, že sme mohli s pánom Molnárom stráviť čas a spoločne pospomínať. Je to vzácny človek, ktorý si veľa pamätá, veľa zažil a múdrosť takýchto ľudí by sme mali počúvať. Takéto životné príbehy by mali byť vzorom pre mládež a nie tie, ktoré nám vnucujú média. Som rád, že pán Molnár sa teší dobrému zdraviu a verím, že sa spoločne stretneme aj v nasledujúcej sezóne, kedy aj Spartak oslávi svoju storočnicu,“ dodal prezident klubu Peter Macho.