FC Spartak Trnava poctila svojou návštevou jedna z trénerských legiend svetového formátu - Sven Göran Eriksson. Švédsky svetobežník, ktorý trénoval štyri národné reprezentácie, vrátane tej anglickej, prijal popri iných povinnostiach aj pozvanie FC Spartak Trnava na dvojdňovú návštevu mesta a klubu. Prezrel si prezrel Štadión Antona Malatinského a príjemnej atmosfére besedoval s mládežníckymi trénermi Spartaka.

Prinášame vám exkluzívny rozhovor s trénerom, ktorý môže svoje skúsenosti vyvážiť zlatom.

Čo by mal urobiť tréner, keď príde do kabíny prvýkrát po svojom vymenovaní?

V prvom rade by sa mal predstaviť. (úsmev) Za veľmi dôležité považujem stanoviť presné pravidlá. Nemusí ich byť sto, stačí zopár, ale treba dbať na ich dodržiavanie. Ja som sa vždy usiloval v prvom rade vytvoriť dobrú atmosféru v klube a v kabíne. Ak je dobrá atmosféra, tak aj po sérii zlých výsledkov môžete prežiť, v opačnom prípade je to koniec. Ako dosiahnuť tu dobrú atmosféru? Poviem len jedno slovo – rešpekt. Rešpekt ku všetkým, ktorí v klube pracujú, od upratovačky, cez kustóda až po trávnikárov. To platí rovnako pre Messiho, ako pre náhradníka. Vzájomný rešpekt a úcta sú prvoradé, len vtedy dokáže jeden za druhého potiahnuť na trávniku aj mimo neho a dá sa spoľahnúť na spoluhráča. To platí vo futbale, rovnako ako v živote.

Boli ste trénerom anglickej reprezentácie. Bolo náročné trénovať hviezdy ako Beckham, Rooney či Lampard?

Nebolo nič ľahšie. Všetko to boli futbalisti svetovej triedy, ktorí chceli hrať pekný futbal a vyhrávať. Boli to maximálni profesionáli a vedeli, že len tvrdá drina im prinesie úspech. Hráčov ako Beckham či Rooney sme museli po tréningu ťahať z ihriska, vždy si pridávali. Je rozhodne ľahšie viesť takýchto hráčov ako zlých futbalistov.

Ste typ trénera, ktorý chce všetko robiť sám alebo sa skôr spolieha na svojich asistentov?

Keď som začínal, tak som nemal na výber a musel som robiť všetko. Neboli špecializované profesie. Až postupom času sa začali profilovať asistenti podľa jednotlivých herných činností a aj ja som sa začal pracovať so širším štábom. Ja som bol vždy ten, čo robil taktickú prípravu, ale konkrétne nácviky herných situácií a tréning som prenechával asistentom. Napríklad v Anglicku nepoužívajú slovo tréner, ale je to manažér, tam je tento spôsob zaužívaný. Pracoval tak aj Alex Ferguson, no napríklad Arsene Wenger chcel mať osobne pod kontrolou všetko.

Aké máte skúsenosti s mládežníckym futbalom a čo by ste poradili mládežníckym trénerom?

Veľmi malé, skoro žiadne, čo mi je veľmi ľúto. Mládežnícki tréneri patria k tým najdôležitejším v klube, lebo oni vychovávajú a formujú hráčov od šiestich rokov. To, ako ich vychovajú, sa potom v budúcnosti ukáže a klub z toho môže ťažiť pre áčko alebo pri predaji. Nemajú tú výhodu, že si môžu vyberať hotových hráčov, ale musia si ich sami kreovať, a preto si ich prácu veľmi cením. Tá práca musí zaujímavá aj z pohľadu, že kým dospelí majú často svoje problémy, ťažko znášajú prehry, či majú iné muchy, tak deti takéto problémy až tak neriešia. Čo ja považujem za najpodstatnejšie pri výchove od malička, je práca s loptou, veľa dotykov, musia loptu od mala cítiť a čo najviac s ňou hrať. Nie na veľké ihrisko, ale 3 na 3 či 2 na 2.

Isto si spomeniete na mužstvo Liverpoolu, ktoré bolo v 70. a v 80. najlepšie v Európe. Keď som potom trénoval Anglicko, tak som sa stretol so Sammym Lee, ktorý v tejto ére hrával. Pýtal som sa ho v čom bolo ich tajomstvo úepchu. Povedal mi – pred zápasom sme si dali jedno kolo okolo ihriska ako rozcvičku, trocha sme sa ponaťahovali a hrali sme. Piati na piatich, stále s loptou, každý deň. Futbal je jednoduchá hra, ale najzložitejšie je hrať ho jednoducho.

Ako znášate prehraté zápasy?

Veľmi zle. Nie je so mnou reč a nie som vtedy príliš spoločenský. Keď som bol ženatý, manželka sa ma vždy snažila upokojiť, aby som to hodil za hlavu, ale nebolo to jednoduché a dlho som nad zápasom premýšľal, analyzoval ho v hlave. Po prehre je aj väčší tlak okolia, podávajú si vás médiá, ľudia na ulici a vtedy sa vynárajú rôzni „odborníci a tréneri“, ktorí majú zrazu riešenie na všetko. Ako klubový tréner to máte ľahšie, lebo hneď ďalší týždeň máte šancu to napraviť, ale ako tréner reprezentácie je niekedy medzi zápasmi pauza aj dva mesiace a o to je to ťažšie, keď sa prehrá. Asi nikto neznáša prehry ľahko a ani ja som sa to nenaučil.

Ako sa podľa vás zmenil futbal od čias, keď ste ako tréner začínali, v porovnaní s dneškom?

Veľmi veľa vecí sa zmenilo. Všetko je rýchlejšie, hrá sa vo vysokom tempe, zlepšila sa technika a všetky herné činnosti. Voľakedy stačilo, aby stopéri boli urastení chlapi, s odvahou a silou v súbojoch a nemuseli ani veľmi vedieť hrať futbal. V roku 1982 sme s IFK Göteborg vyhrali Pohár UEFA a všetci hráči boli ešte amatéri. Popri futbale pracovali a vo finále sme v Hamburgu vyhrali 3:0, pričom Hamburg sa v tom roku stal nemeckým majstrom. Hrali sme štýlom 4 - 4 – 2 a našou najsilnejšou stránkou bola agresivita, aktívny pressing a vysoké tempo, ktorými sme nahrádzali iné nedostatky a prešli sme cez Valenciu či Kaiserslautern. Dnes by sme s týmto štýlom nič také nedokázali, lebo tak hrajú všetci. Ihneď po strate lopty prichádza okamžité napádanie a hrá sa v neuveriteľne vysokom tempe.

Ďalšou vecou, ktorá sa diametrálne zmenila sú médiá. Voľakedy chodilo na zápas zopár novinárov, ktorí s nami chodili v autobuse a spali v tom istom hoteli. Keď sa aj niečo vyviedlo, ostalo to všetko medzi nami. To je dnes nemysliteľné. Je množstvo TV kanálov a iných médií, ktoré vyhľadávajú škandály a živia bulvár. Obzvlášť v krajinách ako je Anglicko, Taliansko či Španielsko. Jediná vec, ktorá sa vo futbale nezmenila, je dôležitosť prvého dotyku s loptou. Keď je dobrý prvý dotyk, všetko ide ľahšie a máte šancu na úspech.

Máte za sebou úspešnú kariéru, počas ktorej ste zažili snáď všetko čo sa do s futbalom vyskúšať. Snívate ešte o niečom?

Mám sny ako každý. V prvom rade by som chcel byť zdravý, aby som mohol pracovať pri futbale čo najdlhšie, lebo to je moja vášeň, ktorá ma napĺňa. V živote som mal dva trénerské sny. Trénovať Liverpool, lebo to bol odjakživa môj najobľúbenejší klub, a brazílsku reprezentáciu. Ani jeden sa mi zatiaľ nesplnil, takže snívam ďalej... (úsmev)