Všetci sme verili, že vydreté domáce víťazstvo nad Pohroním pomôže Spartaku vrátiť sa na víťaznú vlnu. Bohužiaľ, zápas v Žiline s Trenčínom odhalil opäť starú tvár červeno-čiernych a rovnaký scenár. Prespatý prvý polčas, potom naháňanie výsledku a zúfalá snaha o obrat. Brankár Dobrivoj Rusov to už nazval chorobou.

"Zápas mal dobré aj zlé pasáže. Ťažko sa mi to hodnotí, lebo vo mne prevládajú negatívne emócie. Opäť sa ukázala naša choroba, keď sme mali slabý prvý polčas a v tom druhom sme to nedobehli. To, že si vytvoríme nejaké šance je málo, keď ich nedokážeme premeniť." Jeho slová potvrdil Filip Oršula. "Stále sa to opakuje. Tie prvé polčasy sú diametrálne odlišné ako tie druhé, ale neviem čím to je. Súpera v druhej polovici prehráme, ale prečo tak nevieme začať od začiatku zápasu?"

Oršula v druhej polovici nahradil Dioga, ktorý nemal svoj deň, no ani on nedokázal zmeniť osud zápasu. "Mojou úlohou bolo pomáhať v útoku z pravej strany, hrať hore dolu a vyvíjať väčší tlak na súpera. Každá prehra mrzí, táto o to viac, že to bolo s priamym konkurentom o postup do hornej šestky. Všetci sa musíme pozrieť sebakriticky na seba, kde robíme chyby a v hlave si to musíme dať do poriadku, či sme na tom ihrisku zo seba dali sto percent. Asi až potom sa dokážeme pohnúť niekam inam. Zápasy budeme vyhrávať, až keď budeme bojovať a necháme srdce na ihrisku."

Toto odhodlanie nechýba po každom zápase, no akoby sa strácalo s úvodným hvizdom rozhodcu. Hráči prízvukujú, že chcú hrať od začiatku tak, ako v druhých polčasoch, ale akoby im až prestávka pomáhala nakopnúť sa. Bohužiaľ, to býva už neskoro. Zápas so Zlatými Moravcami bol posledným, v ktorom Spartak strelil prvý gól skôr ako súper a nemusel otáčať. Bol to aj posledný zápas, v ktorom dokázal v prvej štyridsaťpäťminútovke neinkasovať. Napriek zlepšenej hre po obrátke potom prichádza neschopnosť premeniť šancu, s výnimkou zápasu s Pohroním.

"Z posledných siedmich zápasov sme šesť prehrali. Keby sme boli mužstvo, ktoré sa len bráni, tak je to pochopiteľné, ale máme šance s každým súperom, no nedarí sa nám ich premieňať a na tom zlyhávame. Naopak, naši súperi neraz skórujú z prvej šance, že to trafia priam ukážkovo alebo na gól mesiaca," vzdychol si Dobrivoj Rusov, ktorý býva často bezmocný po pokusoch súpera, tak ako tentoraz po strele Bukariho, ktorá milimetrovo zapadla presne k tyčke, od ktorej sa odrazila do siete. Trnavským strelám taká presnosť chýba, a keď sa to konečne podarí Sobczykovi, tak príde zdvihnutá zástavka asistenta, ktorý mu skalil radosť po dorážke, ktorá zrejme z ofsajdu nebola.

Brankár Rusov v zápase dvakrát zle odhadol svoje postavenie. Najskôr v prvom polčase zle vybehol, no Trenčania nedokázali dopraviť loptu do opustenej brány, lebo brankárovi pomohla obrana. Druhýkrát bol neskoro a hlavne zbytočne v súboji s Čatakovičovom a bola z toho penalta, ktorú však Rusov chytil a odčinil svoju chybu. Po zápase nešpekuloval či bola alebo nie... "Bol to hlavne hlúpy faul odo mňa. Našťastie som to napravil aspoň tým, že som ju chytil, lebo to by som zavrel mužstvo. Dvojgólové vedenie by sme dobiehali ťažko. Nakoniec sme síce nedali ani gól, ale udržali sme si v tom okamihu aspoň nádej."

Dobrivoj Rusov je bezpochyby brankárom, ktorý bol v tejto sezóne najčastejšie v šestnástke súpera. To je, bohužiaľ, znakom toho, že ratujeme v samom závere aspoň bodík. Sám gólman o tom zo žartu hovorí, že už by sa na toľko pokusov mal presadiť aj gólovo. "Je to z núdze cnosť, riskujeme a robíme všetko pre to, aby sme vyrovnali. Už som bol toľkokrát hore, že už by som mal asi aj dať gól, keď to mám tak natrénované." Nuž, góly by mali hlavne dávať tí, ktorí to majú v popise práce. Najmä v situáciách ako bola tá Tavaresova v druhom polčase.

V najbližšom zápase už v piatok hostíme Ružomberok, ktorý sme na Liptove zdolali. Hrá sa však v Myjave, ktorá bude domovským stánkom na posledný domáci duel. "Nič iné nám neostáva, len vyhrať nad Ružomberkom. Len všetci vieme aké to je, keď sa musí...," zakončil rozhovor Dobrivoj Rusov.